Pred 2 mesiacmi sa so mnou po 2 rokoch vzťahu rozišla priateľka. Nádherný vzťah, keď sme boli spolu, nemalo to chybu. Jej dvoch synov som bral ako vlastný. Odišiel som z firmy kde som mal prevziať vedenie, odišiel z bydliska (120km ďaleko) a nasťahoval sa k nej, vzal prácu ktorá ma nebaví s vidinou že časom nájdem niečo lepšie… Lenže priateľka rada a často jazdila na výlety a kalby s kamarátkami, ktoré som podľa jej slov neprežíval dostatočne radostne. V marci sme sa dohodli na spoločnej dovolenke v Rakúsku, ale v apríli mi oznámila že letí s kamarátkami na Sicílii. Svoju dovolenku som teda v práci musel zrušiť a následne sa so mnou rozišla.
Po cca 2 mesiacoch sme sa k sebe vrátili, povedala, že o mňa premýšľala a že mám podľa nej určitú chorobu (internetová diagnóza) a budeme na tom pracovať. Nádherný, pohodový vzťah, až na úraz s ktorým som 3 mesiace marodil (minimálna mzda) a potom šup na operáciu… Do doby keď sme poriešili problémy s novým bytom a priateľka opäť začala chodiť s kamarátkami na výlety, na pohárik, na wellness , na viacdenný výlet… Pri jej poslednom výlete som mal v práci veľmi zlé podmienky a ona mi napísala že už má dosť toho že sa neradujem a nelajkujem na fb fotky z jej výletov a končí sa mnou. Dva dni na to ma vyhodila z bytu. Zložil som sa…
Prišiel som o ňu, jej synov, bývanie… Hovoril som s psychiatrom a následne aj s psychológom, dával som si ten rozchod za vinu. Lenže ouha… Obaja nezávisle na sebe povedali, že priateľka nedávala do vzťahu toľko koľko od neho chcela. Že ja som do vzťahu dával všetko a tým pádom bol vzťah nevyvážený. Obaja povedali že v jej veku 45 rokov sa jedná o stav kedy ona takto rozbije každý vzťah pokiaľ sa nechce zmeniť. Psychologička bola ešte ostrejšia… Vraj priateľka projektuje svoje chyby do mňa… Na doplnenie, jej výlety mi nevadili, len som bol smutný z toho že so mnou za rok strávila cca týždeň as kamarátkami cca 1,5 mesiaca.